Zaujímavé čísla z oblasti národnostnej štruktúry čs. generality: v období 1918 – 1939 nosilo čs. vojenskú generálsku hodnosť 11 dôstojníkov nemeckej, 4 ruskej, 1 litovskej a 1 chorvátskej národnosti. V období 1945 – 1992 nosili čs. vojenskú generálsku hodnosť 4 dôstojníci ukrajinskej národnosti a 1 ruskej národnosti. Medzi čs. vojenskou generalitou sa zaujímavo profiloval slovenský prvok. Kým v období 1918 – 1939 bol do čs. vojenskej generálskej hodnosti menovaný len jediný Slovák, v období 1945 – 1992 bolo generálmi čs. armády menovaných až 148 dôstojníkov slovenskej národnosti. K 1. 1. 1948 tvorili Slováci až 12 % počtov čs. generality, k 1. 1. 1954 už len 6%, k 1. 1. 1974 už 38 % a k 1. 1. 1989 34 %.


mladí generáli

Prestížnu hodnosť čs. generála bolo možné dosiahnuť vo veľmi nízkom veku. Podstatné bolo, či ste boli príslušníkom preferovanej skupiny. Platilo to tak v predmníchovskej republike u bývalých príslušníkov čs. légií, ako aj za komunistickej totality u niekdajších príslušníkov čs. jednotiek bojujúcich na východe po boku Červenej armády. Vek legionárskych dôstojníkov v menovacom procese na generála sa v priemere pohyboval okolo 44 roku a len 15 z nich presiahlo hranicu 50 rokov. Až 34 vybraných legionárov pritom siahlo na generálsku hodnosť pred dovŕšením 40 roka (S. Čeček, L. Krejčí, K. Kutlvašr, L. Prchala, J. Syrový to dokázali ešte pred dovŕšením 33 roku – rekordérom bol R. Gajda, ktorý sa stal generálom ako 26 ročný). To výrazne kontrastovalo so situáciou v konkurenčnom tábore „austriákov“, u ktorých bola veková hranica o 10 rokov vyššia a pod 50 rokov sa pri menovaní do generálskej hodnosti dostalo len 26 z nich. Nízky vek pri menovaní do generálskej hodnosti zvýrazňoval „protežovanosť“ aj východných odbojárov, u ktorých sa vekový priemer pohyboval okolo 42 roku. Tretina z nich (26) dokonca získala lipové ratolesti pred dovŕšením 40 roku (E. Cilc, V. Janko, M. Šmoldas, B. Lomský, J. Macháč ešte skôr) a len 8 z nich presiahlo pri jej získaní hranicu 50 rokov. Z kádrov, ktoré neboli spojené s pôsobením čs. jednotky na východnom fronte, to dokázalo 34 osôb (pod hranicu 35 rokov to zvládli J. Mastný a V. Prchlík).


hodnostná štruktúra dôstojníckeho zboru

Problémy s dopĺňaním početných stavov vojakov z povolania v obdobi komunistickej totality a snaha udržať tých, ktorí usilovali o odchod z armády, znamenala postupne skracovanie výsluhových dôb a nárast vyšších hodností. Nezdravá výstavba vytvorila akýsi „kádrový hrb“, ktorý spočíval v abnormálnej situácii v hodnostnom rozložení dôstojníckeho zboru. Jeho podstatou sa stal pretlak vo vyšších a stredných hodnostiach, bez dostatočného pokrytia nižších hodnostných stupňov, ktoré mali podľa klasického pyramídového vzorca predstavovať jeho gro. Počty plukovníkov a podplukovníkov narástli v priebehu 40-tich rokov takmer 6-, resp. 8-násobne, zatiaľ čo totálny prepad bol zaznamenaný v nižších hodnostiach.

Po roku 1948 nemali „Svobodovci“ z hľadiska početnosti v menovaní na generála takú pozíciu ako v brannej moci do roku 1939 legionári. Kľúčovým sa však ukázalo ich presluhovanie oproti iným skupinám. Za obdobie 1948 – 1972 ich síce bolo za čs. generálov menovaných len 70, ich protežovanosť a vážnosť sa však premietla do povyšovacieho procesu v generálskych hodnostiach. Z celkového počtu 72 povýšených do druhej generálskej hodnosti v tomto období bolo 22 príslušníkov východného odboja, z 15 povýšených do tretej generálskej hodnosti boli 3 a zo 7 osôb povýšených do najvyššej hodnosti armádneho generála ich bolo 5. Ich „životnosť“ v generálskej hodnosti bola naviac v porovnaní so zvyškom čs. generality o polovicu dlhšia. Medzi dôstojníkmi, ktorí v nej odslúžili 15 rokov a viac tvorili 29,5 %, medzi dôstojníkmi, ktorí v nej odslúžili 20 rokov a viac 30 % a ktorí v nej odslúžili 25 rokov a viac až dokonca 60 % (J. Činčár, M. Dzúr, J. Macháč, O. Rytíř, M. Šmoldas, F. Šádek).


stranícka príslušnosť generality po roku 1948

Po nastolení komunistického monopolu v Československu sa členstvo v strane stalo „nepísaným pravidlom“ pri vytváraní si priaznivejších podmienok pre funkčný rast. Nie ináč tomu bola aj v čs. armáde, kde lojálnosť generálov a vyšších dôstojníkov bola kádrovými orgánmi starostlivo monitorovaná práve cez ich členstvo v KSČ. Kým podiel organizovaných dôstojníkov v strane sa až do pádu komunistického režimu vyšplhal maximálne na úroveň 75 %, u príslušníkov generality bolo dosiahnutie tejto „stropnej“ hodnosti členstvom v strane podmienené. Generáli – nekomunisti boli úvodnej dekáde komunistickej vlády v čs. armáde de facto trpení a buď dosluhovali (J. Trejbal), alebo boli generálmi dočasne menovaní len pre svoju úzku špecializáciu a potrebnosť (J. Kučera, J. Liškutín, J. Holcman a B. Blažek). Trend „rešpektovania“ nestraníkov medzi vojenskou generalitou úplne zmizol na prelome 50-tych a 60-tych rokov, t.j. po „dochovaní“ vlastných odborníkov.


generáli – „politruci“

Pri výstavbe komunistickej vojenskej elity mala byť najdôležitejším kritériom „kvalita kádrů ... jejichž umění řídit, se opírá nikoliv o autoritu síly, ale o sílu autority založené na vysokých politických, pracovních a mravních hodnotách“. Preferovanie politickej spoľahlivosti, „vytvoření politické monolitnosti velitelského sboru a posílení jeho komunistického přesvědčení“ tak boli zákonité, čo sa odrazilo aj v protežovaní kategórie politických pracovníkov. Do roka 1976 vzrástlo zastúpenie politrukov (t.j. politických vedúcich) medzi čs. generalitou až na 23 %. Dokladom privilegovanosti a dôležitosti politických pracovníkov v armáde bol aj samotný fakt, že s náčelníkom Hlavnej politickej správy MNO generálplukovníkom Antonínom Brabcom sa v roku 1984 počítalo ako s Dzúrovým nástupcom vo funkcii ministra národnej obrany.


životnosť „austriákov“ a legionárov v generálskej hodnosti

Životnosť austriákov“ v čs. vojenskej generálskej hodnosti v období 1918 – 1928 predstavovala v priemere 4 roky oproti 12 rokom u legionárov (naviac cez 50 % „austriákov“ v nej nepobudlo ani 4 roky a cca 30 % ani len rok). Za obdobie 1928 – 1939 sa pomer v životnosti upravil na cca 2,6:5,8. Za celé obdobie predmníchovskej čs. republiky sa „životnosť“ generálov s pôvodom v brannej moci niekdajšej monarchie pohybovala na hranici 3,5 roka, zatiaľ čo u legionárov bola táto „životnosť“ dvojnásobná (7,1 roka). „Životnosť“ v druhej generálskej hodnosti bola u „austriákov“ 3 roky u legionárov 4,4 a v najvyššej generálskej hodnosti 6,7 roka oproti 11,4 roka. V oboch najvyšších generálskych hodnostiach celkovo bol pomer 3:5,5.


prvý generál čs. armády Slovák

Ignorovanie slovenského prvku bolo jedným zo zásadných nedostatkov vývoja predvojnového Československa. Ideológia čechoslovakizmu s teóriou jednotného „čs. národa“ vytláčala slovenskú národnosť z armády a mala ďalekosiahle negatívne dopady („slovenskosť“ sa pri rozlišovaní národnosti objavila až v druhej polovici 30-tych rokov). Politická zaslepenosť v uprednostňovaní riešenia nemeckej otázky pred slovenskou viedla až k víťazstvu autonomistických síl na Slovensku a vytvoreniu antagonizmu zo strany Slovákov. Vzhľadom na ich demografický podiel na celkových počtoch obyvateľstva štátu bol slovenský prvok v armáde zanedbateľný (bez ohľadu na pretrvávajúci slovenský nezáujem o službu v nej), pričom prirodzene najmenej sa vyprofiloval v skupine vyšších dôstojníkov. Za obdobie 20 rokov tak boli na plukovníkov povýšení len štyria Slováci (A. Csunderlík – Čunderlík, E. Geryk – Gőrik, V. Hurban, A. Pulanich), zatiaľ čo generálom sa stal jediný. Menovanie R. Viesta generálom „Národnie noviny“ nezabudli okomentovať: „muselo prejsť temer 15 rokov, kým ho ráčili vymenovať, „aby se konečně neřeklo“. Lebo to už až priveľmi kričalo, že československá armáda je bez generála – Slováka. Generál Viest mal byť už dávno generálom, tak ako mali byť už dávno povýšení i ostatní slovenskí dôstojníci. No i tak sa tomu tešíme ako prvej lastovičke“.


generáli „austriáci“

Po sformovaní čs. brannej moci v roku 1918 prejavilo záujem o službu v nej až 466 vysokých dôstojníkov niekdajšej c. k. rakúsko-uhorskej brannej moci. Z nich bolo 129 v generálskej hodnosti. Prevzatých bolo nakoniec len 19 z toho 6 v hodnosti poľného podmaršala, 6 v hodnosti generálmajora, 5 v hodnosti generála lekára a 2 v hodnosti generála intendanta (dovedna 357 c. k. generálov však bolo prevzatých vo výslužbe). Až 9 generálov „austriákov“ sa v priebehu 20-tych rokov dočkalo v čs. brannej moci povýšenia v generálskej hodnosti, pričom J. Drobný, J. Diviš, J. Kroupa, A. Podhajský a F. Škvor siahli aj na hodnosti najvyššie.


generáli väznení za druhej svetovej vojny

Za druhej svetovej vojny utrpela zo všetkých čs. profesných skupín práve generalita najväčšie straty, ktoré patrili medzi bojujúcimi štátmi (v prepočte k veľkosti ich zboru generálov) medzi jedny z najvyššie. Rukou nacistov dovedna zahynulo (resp. padlo) 28 československých generálov, 26 ďalších väznenie prežilo. V nacistických koncentrákoch skončilo ďalších 99 dôstojníkov čs. brannej moci, ktorí sa prepracovali ku generálskej hodnosti po roku 1945.


generáli čs. armády, preberaní Armádami ČR a SR

V lete 1992 sa predmetom rokovaní medzi Prahou a Bratislavou (v súvislosti s plánovaným vytváraním ozbrojených zložiek nástupníckych republík) stala otázka modelu a spôsobu delenia federálnej armády. Vzájomný pomer bol zvolený 2:1 v prospech budúcej Armády ČR, čo malo platiť pre zbrane, zbraňové a technické systémy. V prípade profesionálnych vojakov ho však nebolo možné (vzhľadom na možnosť voľby, ktorú dôstojníci mali) dodržať. I preto bolo rozhodnuté stanovený pomer v personálnej oblasti medzi českým a slovenským prvkom striktne nedodržiavať. Generáli (podobne ako všetci vojaci z povolania) sa mohli stať príslušníkmi armád nástupníckych štátov Československa na základe zmluvy medzi ministerstvami obrany Českej a Slovenskej republiky o riešení personálnych otázok v republikových armádach. Profesionálny zbor vojakov z povolania sa na jej základe delil v pro-spech Armády ČR v pomere 2,5:1, pričom kategória generálov sa delila v pomere 2,7:1. Do Armády ČR bolo z celkového počtu 49 prijatých generálov až 11 Slovákov, pričom do Armády SR boli z celkového počtu 15 prevzatých generálov len 2 generáli českej národnosti.


generáli, ktorí emigrovali

Po nastolení mocenského monopolu KSČ vo februári 1948 sa mnoho občanov československej republiky rozhodlo opustiť svoju krajinu. Nechýbali medzi nimi ani príslušníci čs. generality. Podarilo sa to však len 21 z nich – nechýbali medzi nimi 3 armádni generáli (A. Hasal, S. Ingr a A. Liška), 4 divízni generáli (Č. Kudláček, O. Mézl, B. Neumann a B. Sklenovský) a generál šéf služby (M. Ferjenčík).


„rýchlokvasní“ generáli

V histórii čs. armády bolo z vyše tisícky osôb, ktoré nosili vojenskú generálsku hodnosť, celkovo 108 generálov, ktorých časový úsek hodnostného postupu za generálskou hodnosťou od prijatia za dôstojníka z povolania reálne nepresiahol 10 rokov (z hľadiska prirodzeného hodnostného rastu sa pritom táto dĺžka pohybovala v priemere medzi 20 – 25 rokmi, podľa toho o akú stavovskú skupinu, resp. služobnú kategóriu sa jednalo). Tak v období predmníchovskej republiky, ako aj v období komunistickej totality, súvisel tento ukazovateľ s upevňovaním pozícií „vládnucej garnitúry“ budovaním vlastnej elity a bol jedným z hlavných dokladov protekcionizmu vybraných skupín. Kým v predmníchovskej čs. brannej moci boli touto skupinou legionári, v čs. armáde po roku 1945 boli touto skupinou „Svobodovci“. Ich príslušníci sa nezriedka dostávali ku generálskej hodnosti do troch rokov od prijatia za dôstojníka z povolania. „Absolútnymi špecialistami“ sa však stali príslušníci straníckeho náboru (tzv. paragrafisti), prijímaní do čs. armády na prelome 40. a 50. rokov v najvyšších vojenských hodnostiach (štyria z nich A. Čepička, B. Laštovička, F. Perna, J. Strnad rovno v tých generálskych).


generáli rekordéri

Generálov, ktorí v čs. generálskej hodnosti odslúžili v činnej službe viac ako 20 rokov bolo 42 (z predmníchovskej čs. brannej moci to pritom dokázali len armádni generáli J. Syrový a S. Vojcechovský, čo bolo vzhľadom na krátku existenciu čs. republiky pochopiteľné). Až 9 z nich sa pritom dostalo cez hranicu 25 rokov – M. Dzúr, Z. Kunc, J. Macháč, J. Paškan, E. Pepich, K. Rusov, O. Rytíř, F. Šádek a M. Šmoldas. Najúspešnejším z nich sa stal niekdajší náčelník GŠ armádny generál Rytíř, ktorému sa podarilo zotrvať v generálskej hodnosti dlhých 27 rokov a 9 mesiacov. Nie menej úspešným bol aj generálmajor Kunc, ktorého pôsobnosť v najprestížnejšej vojenskej hodnosti bola len o 1 mesiac kratšia (na rozdiel od Rytířa však nebol v hodnosti generála nikdy povýšený). Zo Slovákov sa tesne cez hranicu 27 rokov dostal dlhoročný šéf bratislavskej vojenskej nemocnice generálmajor Paškan.


armádni generáli

Čs. vojenská hodnosť armádneho generála (resp. generála III. hodnostnej triedy) bola v činnej službe počas existencie čs. ozbrojených síl udelená celkovo 30 osobám (z toho 21 v čase, keď boli len tri generálske hodnosti). 14 ich získalo v období predmníchovskej republiky v rokoch 1918 – 1939, 7 v období obmedzenej demokracie v rokoch 1945 – 1948 a 8 v období komunistickej totality v rokoch 1948 – 1989. Jeden krát bola udelená v záverečnom ponovembrovom období existencie spoločnej čs. republiky. Prepožičiana bola len jedinej osobe a to v roku 1930 náčelníkovi francúzskej vojenskej misie v Československu generálovi L. E. Faucherovi.


zakonzervovanosť v najvyššom velení

Po „vítězném únoru“ sa pristúpilo k budovaniu armády socialistického typu a výchove „nového velitelského sboru vyšlého z dělnické třídy a třidně s ním spjatého“. Hlavným dôsledkom bolo úplné spolitizovanie vojenských kádrov. Členstvo v komunistickej strane sa stalo akýmsi „nepísaným pravidlom“ pri vytváraní si priaznivejších podmienok pre funkčný a hodnostný rast. Popri očakávanej straníckej príslušnosti sa však vyžadovala aj „primeraná“ miera angažovanosti, a tak ako v strane i v armáde došlo k umocneniu systému funkčnej privilegovanosti vybraných členov strany. Jej dôsledkom sa stala istá zakonzervovanosť na najvyšších miestach armádnej hierarchie, kde „najvernejší a najspoľahlivejší“ výrazne vo svojich funkciách presluhovali. 15 až 20 ročné pôsobenie v exponovanej funkcii preto nebolo ničím výnimočné. Absolútnym rekordérom v tejto „disciplíne“ sa stal generálmajor Václav Růžička. Ten bol v apríli 1952 vo veku 29 rokov ako príslušník straníckeho náboru ustanovený v hodnosti kpt. za riaditeľa, resp. náčelníka vojenských lesov a statkov MNO, ktorým zotrval takmer 34 rokov.


generáli s najvyšším vekom pri obdŕžaní lipových ratolestí

Generálov s najvyšším vekom pri menovaní do čs. generálskej hodnosti paradoxne vyprodukovalo záverečné ponovembrové obdobie existencie spoločných čs. ozbrojených síl. Súviselo to s rehabilitačným procesom, v rámci ktorého boli do armády reaktivovaní a do zodpovedných funkcií ustanovovaní tí vyšší dôstojníci, ktorých komunistický režim postihol prepustením z armády v predchádzajúcom období. U niektorých z nich boli v krátkom čase realizované mimoriadne povýšenia najprv na plukovníkov a hneď nato na generálov a to napriek tomu, že výrazne presahovali vekovú hranicu určenú pre povýšenie do najprestížnejších hodností. Rekordérmi sa stali náčelník GŠ – námestník ministra generál K. Pézl a náčelník Vojenského historického ústavu (resp. Historického ústavu čs. armády) generál T. Hochsteiger, menovaní do čs. generálskej hodnosti ako 64 roční. Absolútny primát však získal náčelník Správy letectva a PVO E. Hájek, ktorému generálske lipové ratolesti boli odovzdané vo veku 66 rokov.


generáli in memoriam

V období 1918 – 1992 bolo do čs. vojenskej generálskej hodnosti in memoriam menovaných 87 osôb (nerátajúc klasických generálov, ktorí boli in memoriam v generálskej hodnosti povýšení). Špecifickým bol prípad plukovníka generálneho štábu Rudolfa Vašíčka, ktorého spôsobom nadobudnutia generálskej hodnosti mohol uvedenú kategóriu generálov in memoriam rozšíriť. Vo februári 1952 bol ako poverený veliteľ karlovarskej 12. pešej divízie ustanovený do funkcie zástupcu veliteľa 3. armádneho zboru v Plzni a kompetentné orgány schválili jeho menovanie brigádnym generálom. Hneď 2. marca však R. Vašíček zahynul v plzenskej okruhovej nemocnici na následky ťažkej autohavárie. Dekrét o jeho menovaní do generálskej hodnosti prezident K. Gottwald podpísal až 25. apríla 1952 s účinnosťou k 1. marcu 1952. Stal sa tak jediným generálom čs. armády, ktorý si nestihol prevziať generálske lipové ratolesti.